Kinematografický vzhľad videa

Častou túžbou tvorcov videa je, aby ich video malo rovnaký vzhľad ako film na ktorý sa dávame v kine. Inými slovami teda: točí sa digitálne, ale chceme aby to vyzeralo ako na celuloidovom páse. Často tu vzniká niekoľko nedorozumení, ktoré bránia tomu, aby bol výsledok atraktívny aj pre diváka.

Ak chcete dosiahnuť súčasný filmový look, hneď na rozohriatie mám pre vás veľmi zlú správu:

  • Na tom, akú máte kameru až tak nezáleží.
  • Či točíte na 24, 25, alebo 30 okienok za sekunu nezáleží.
  • Ak hotové video len nafarbíte v postprodukcii, nepomôže vám to.

To, čo z nejakého záberu robí kino nie je kvalita kamery, ani snímková frekvencia. Aj keď budete budete točiť na kameru Panavision v tom správnom nastavení na poctivý celuloidový pás, vaše zábery nemusia mať s cinematickým dizajnom nič spoločné.

Z kina sa stáva kino až potom, čo štáb desiatok skúsených odborníkov spraví nečakane veľa drobných takmer neviditeľných príprav, ktoré si divák zvyčajne ani neuvedomí. Práve súčet mnohých drobných faktorov vyvolá ten správny umelecký zážitok.

V dnešnej dobe máme k dispozícii za značne dostupné ceny aj kamery, ktoré už majú v podstate veľmi dobré technické parametre a prvotriedny obraz. Aj kamery akceptované napríklad v Netflix sú relatívne dostupné, aj keby ste si ju mali len prenajať. V tejto triede už je málo kompromisov a nie je sa na čo vyhovárať. No a naopak – dobrý kameraman s prehľadom zoberie svoj mobilný telefón a natočí s ním lepší záber, ako začiatočník s profesionálnou kamerou. Platilo to vo fotografii a platí to aj tu.

Napriek tomu má mnoho tvorcov videí pocit, že ich video ich neuspokojí. Žiada sa im, aby to vyzeralo ako v kine, aby to malo TO čosi filmové.

Pridajte sa
do diskusnej
skupiny

  • Kupujú drahšie kamery a veľa rôznych objektívov.
  • Točia do RAW.
  • Skúšajú filmovať na 24 obrázkov za sekundu.
  • Prefúknu nafilmovaný materiál sériou LUT filtrov pre navodenie dojmu, že ide o záznam z filmu.
  • Upravia color grading tak, aby video dodržalo overenú schému orange-teal.
  • Pridajú umelú zrnitosť, aby to vyzeralo ako sken z celuloidového filmu.

A stále to nie je ono. Také video často potom začne pripomínať skôr instagramové výblitky, než kinematografiu.

Najradšej by som poradil: Ak chcete film, točte na film. Lenže to je rada, ktorá sa nedá uchopiť. Na film sa už bežne točiť nedá, ak nemáme obrovský rozpočet (v porovnaní so snímaním rovnakého materiálu na video). No a výsledok? Samotné snímanie na film vám nepomôže.  

Kinematografia je umenie, na ktorom sa podieľa nečakane veľa tvorcov. To sa nedá obľafnúť, ak máte maú videoprodukciu, alebo ste dokonca len nadšený začiatočník.

Ak sa pokúsite napodobniť filmový dizajn, pozrite si najskôr titulky ktoréhokoľvek bežného filmu. Napočítate tam stovky mien. Desiatky profesií. Neočakávajte, že takú silu informácií od rôznych odborníkov dáte dohromady doma s lakomým rozpočtom svadobčanov, či začínajúcej firmy, ktorá si chce dať nafilmovať dielňu a v nej dva produkty.

Skôr, než si povieme viac, pozrime sa trocha do minulosti.

Ktorý cinematický look to chcete vlastne dosiahnuť?

Pretože to, čo považujeme za kinematografický vzhľad (cinematic look) dnes, neplatilo pred 30. rokmi a obávam sa, že ani nebude platiť neskôr.

V čase sa totiž mení to, ako sa filmuje a aj to, prečo sa tak filmuje. Vzhľad videa je historicky daný technológiou, ale aj vkusom, či rozpočtom.

Ak točíte na video a váš štáb je malý a rozpočet tesný, môj názor a odporúčanie znie: nepokúšajte sa napodobniť to, čo robia filmári. Nepodarí sa to jednoducho a ak to spravíte náročne, aj tak asi nebudete spokojní.

  1. Niekedy je jednoduchšie priznať, že pracujeme s videomateriálom. Nehrajme sa na niečo, čím to nie je. Netreba zaťažiť produktové video filtrami, ktoré by boli vhodné pre horor.
  2. Natočte ho technicky správne a to je často celkom primerané tomu, čo klient potrebuje.
  3. Použite najlepšie znalosti na prípadné farebné prípravy, úpravy a opravy, ktoré podporia vašu filmovú reč.

Čoskoro už začne vymierať generácia ľudí, čo si ešte pamätajú skutočné kino. To je taká tá tmavá miestnosť na ktorej plátne sa presvecuje celuloidový pás. Film už zaniká. Kiná sú čoraz častejšie digitálne. Ten proces sa zastaviť nepodarí, je len otázkou času, kedy simulácia technických chýb filmu prestane byť atraktívna pre filmárov. Pre divákov už tuším dávno atraktívna nie je.

Ako to teda robia, keď robia kino?

Ak chcete napodobniť filmárov, môžete analyzovať existujúce filmy. Asi to budú skôr snímky z posledného obdobia. Zistíte, že niektoré vzorce sa ako zlatá niť ťahajú po celú históriu kinematografie a v čase sa len vylepšujú. Také prvky sú spoľahlivé. Všímajte si ich.

Ak sa dá, používajte rovnaké overené prvky vo svojom videu. Potom bude “kinematografické” a to aj v prípade, že by ste to filmovali na mobilnom telefóne.

Jedným z najdôležitejších umeleckých výrazových prostriedkov je kontrast.

Využite ho a máte polovicu úspechu vo vrecku. Kontrast môže byť

  • Dejový (pomalo-rýchlo, smutne-smiešne, dobro-zlo).
  • Svetelný (svetlo-tma).
  • Farebný (červená-zelená)
  • Zvukový (ticho-hluk alebo vysoký hlas a nízky hlas).
  • Pohybový (rýchle-pomalé pohyby)
  • Obrazový (ostré-neostré)
  • Strihačský (rýchla-pomalá skladba záberov)
  • Scénografický (veľké-malé alebo tmavé a svetlé prvky)
  • A mnoho, mnoho iných…

Kde sa dá nájsť kontrast, tam ho filmári dajú.

Filmári často využívajú nasledovné výrazové prostriedky

Skôr než sa začítate – všimnite si, prosím, že tu bude reč len o koncepte, o príprave scény. Je celkom ľahostajné, čím a na čo sa to filmuje:

  • Farebná teplota býva výrazne posunutá proti tomu, čo by sme považovali za správnu farebnosť. Často je v zábere všetko takmer modré. Alebo žlté aj za cenu závoja. Alebo v snímku dramaticky prevláda jedna farba – spomeňte si na takmer monochromaticky hnedý film Votrelec 3. Farba má na diváka určitý účinok a filmári to bohato využívajú.
  • S obľubou sa na filmovanie využíva (alebo simuluje) zlatá hodinka. Východ či západ slnka sú výborná situácia pre kontrastné a farebne kontrastné scény (žltá proti modrej, svetlo proti tme).
  • Veľa scén sa točí v tme, v noci, v neosvetlených prostrediach. Hovorí sa “nie je tma, nie je dráma“. Tma je ideálna, pretože vytvára tajomstvo a divák je zvyčajne dosť zvedavý tvor. Pre filmára je to výhoda – v tme sa niektoré veci nedajú ukazovať príliš detailne. Je to lacnejšie na výrobu a pritom to znásobí dramatický účinok. Spomeňte si, keď trebárs v neskorších dieloch ukázali votrelca celého, ako postavu. Už to začínalo byť skôr úsmevným kostýmom, než predátorom, ktorý si zaslúži spotené ruky aj u divákov.
  • To čo vidíte v zábere zvyčajne nie je ani trocha náhoda. Prázdne steny sa pred nakrúcaním osadia plagátmi, rekvizitami, alebo osvetlením. Záber nemôže pôsobiť prázdne, alebo nevyvážene. Iba v prípade, že by práve to bol zámer.
  • Kostýmy a ostatné rekvizity sú zvyčajne navrhnuté tak, aby boli presne zladené s okolím a osvetlením. Na plátne si to človek neuvedomí že aj za maličkosťami vo filme sa skrýva zámer. Ten potom dosiahne požadovaný účinok.
  • Hmla a opar. Veľa filmov sa sníma tak, že pred spustením kamery sa na scéne rozptýli trocha dymu. Vznikajú tak lepšie svetelné efekty a lepšie sa oddelí popredie od pozadia. Často práve tento faktor robí rozdiel medzi filmom v kine a snímkou videa – pri filmovaní videa málokto rozptýli po scéne trocha dymu.
  • Dym. Ak to zámer scény umožňuje, zvyčajne zistíte že niekde v zábere sa tvorí dym. Je to efektná štruktúra, ktorá obohacuje scénu a vytvára ilúziu skutočnosti a prebiehajúceho deja.
  • Oheň. Podobne oheň – ak sa dá, nájdete v záberoch nejaké ohne. Ak sa točí akčný film, výbuch musí mať ohnivú žiaru aj v prípade, že logicky tam nič také nemá čo hľadať.
  • Dážď. Ďalšou obľúbenou filmovou rekvizitou je dážď. Jasné, zvyčajne je to len sprcha, ale vizuálne je to atraktívne. Niekedy tvorcovia nechajú dážď zaznieť len ako tieňohru svetiel, ale v kine musí byť dážď! Alebo iná striekajúca voda.
  • Mokrá zem. Ak sa to trocha dá, tak najmä nočné scény sa točia s mokrou podlahou. Vďaka tomu sa v nej ligocú svetlá a farby. Namiesto tmy na zemi tak filmár má zaujímavú štruktúru. Pri troche šťastia sa niekde v obraze bude tá voda aj hýbať, ako steká.
  • Protisvetlá. Najmä v tmavom prostredí musí v každom prípade niečo svietiť do kamery! Nie je možné filmovať bez toho! Svetlá musia vytvárať “prasiatka” a iné fľaky zvané aj Lens Flare.
  • V mnohých filmoch sú scéna a kostýmy zladené tak, aby boli prevažne oranžové alebo modré. Nič iné. Je to prístup známy aj ako orange-teal. Môžete sa pritom uškŕňať, ale tiahne sa celými dejinami farebného filmu, takže nech si o tom myslíme čo chceme – funguje to.
  • Veľa scén sa točí ako low-key, alebo high-key. Aj keď je to aj technická vec, nechávam to v príprave scény, pretože filmár pripraví, že scéna bude takmer biela, alebo takmer čierna. To je zámer a zvyšok sa rieši technikou.
  • Ak sa dá, filmári točia zo zatienenej strany. Používaj síce silné reflektory, ale nechajú ich svietiť do kamery a herca točia zo strany, ktorá nie je osvetlená. Zvyšuje to dramatičnosť.
  • Zvuk. Zvuk je tiež vec na hranici medzi prípravou konceptu a technológiou. Každopádne dobre spracovaný zvuk je základom dobrého filmu. Divák ho nevníma. Musí byť dobre navrhnutý a štylizovaný a pritom pôsobiť prirodzene.
  • Hudba. Aj tu je dôležité voliť kvalitný materiál. Bez dobrej hudby sa séria ozvučených záberov nemusí stať filmom, ktorý vo vás vyvolá silný zážitok.

Keď si filmy pozeráte z pohľadu technologického zázemia, často zistíte, že kamery sa posúvajú po koľajniciach, na žeriave, že na pol kilometra diaľnice filmári rozložia vlastné reflektory a podobne. Z technologických kúziel spomeňme:

  • Kinematografická kamera takmer nikdy nepoužíva zoom. Radšej strieda viacero záberov.
  • Kamera vo filme zvyčajne máva extrémne plynulý pohyb – na prvý pohľad to vyzerá prirodzene, ale zvyčajne sú trasy a jazdy veľmi presne premyselné. Jazda kamery po scéne, alebo cez scénu je niekedy extrémne náročná na produkciu, ale výsledky za to stoja. Tento bod neplatí v akčných filmoch.
  • V zábere sa často objavujú rôzne prekážky pred kamerou, ktoré vytvárajú pocit priestoru. Vo filme to pôsobí autenticky. Vo videu z prednášky to zvyčajne vyzerá čudne ak sa amatérsky kameraman pokúša “umelecky” snímať diskutujúcich čiastočne cez fľašu minerálky.
  • V mnohých snímkoch je obraz po nafilmovaní umelo rozhýbaný, aby pôsobil dojmom, že kameraman mal kameru v ruke a hýbal s ňou. V skutočnosti sa to zvyčajne točí zo statívu. Ak to napodobníte točením z ruky, zvyčajne neodhadnete správnu mieru pohybov a nebude to ono. (Miera vytvárania pohybového nepokoja sa totiž mení podľa potreby deja na miernu alebo silnejšiu.)
  • V kinematografii sa veľmi často využíva hĺbka ostrosti. Veci menej dôležité sa zneostria. Tým sa oko diváka sústredí na to, čo chce filmár a navyše tak vzniká kontrast aj v ostrosti (ostré-neostré).
  • Natočené zábery sa následne farebne upravujú. Volá sa to aj color grading. Farbenie má účel umelecký aj percepčný. V postprodukcii sú parametre nasnímaného záberu upravené tak, aby vyvolali presne ten pocit, ktorý bol zámerom autora. Color grading je tu použitý nadstavba, nie náhrada scénografie a svetla. Zvyčajne jedno doplní druhé na umocnenie výsledku.
  • VXF vizuálne efekty umožňujú do záberov vkladať objekty, alebo natočené objekty vkladať do neexistujúcich scén. Toto azda ani nejdem v tomto článku riešiť.
  • Veľa filmov má širokouhlý pomer strán. O tom som podrobnejšie písal v článku Širokouhlá kompozícia videa (cinemascope) ktorá výrazne podčiarkne kinematografický dojem z videa. Anamorfovanie v stranovom pomere 2.35:1 a niekedy aj výraznejšie pomocou špeciálnych objektívov dodáva filmu celkom špecifické vlastnosti, ktoré dotvárajú tú správnu atmosféru.

Dúfam, že v tejto chvíli som dostatočne obhájil, že:

Cinematic look nie je efekt. Nie je to niečo čo môžete “zapnúť” ako voľbu vo videostrižni. Vyrobiť niečo, čo má onu autoritu kinematofrafie je jednoducho umeleckým dielom, ktoré vytvára veľa rôznych tvorcov.

Veľa filmárov sa snaží do svojich videí pridať niečo, čo by podporilo dojem, že to nie je video, ale film. Video sa dá “nafarbiť” tak, aby vyzeralo, akože ide o sken filmového políčka a nie digitálny záber.

  • Obrazu sa dajú pridať technické poruchy známe z celuloidového filmu.
  • Farby sa dajú pomocou LUT profilov zapiecť tak, aby vyzerali ako keby šlo o film snímaný na Technicolor, alebo niektorý Ektachrome.
  • Ale to čo je nafilmované zvyčajne bude stále kričať: ja som len lacné video teraz ešte navyše zdecimované efektami.

Na záver sa pozrime, ako ťažké je napodobniť ešte aj takú “hlúposť” a maličkosť, ako je snímková frekvencia. Jediný parameter, ktorý je typický pre film mnohí skúšajú “zapnúť” v nádeji, aby ich video malo ten správny šmrnc. Môžete natočiť video na 24 obrázkov za sekundu. Tu však je problém. Točenie do takého formátu je automaticky nekompatibilné s okolitým svetom – konverziu treba na 25 aj na 30 obrázkov. Takže ak na točenie do 24 obrázkov nemáte poriadne vážny dôvod, netočte tak. Kinematografický dojem nenavodíte tým, že zreplikujete jeden konkrétny parameter. Dokonca ani niekoľko. Práve framerate tým parametrom určite nie je.

Chcete kinematografický look? Tak sa choďte posadiť do kina, kde sa ešte premietajú klasické celuloidové filmy – teda nie do kina s digitálnym projektorom. Okrem toho ako je film spracovaný (scéna, svetlo, kostýmy, kompozícia…) sú v hre aj tieto rozdiely:

  • Plátno v kine má niekoľko metrov, v dobrom kine pár desiatok metrov a pri troche šťastia bude zahnuté, ako sa patrí.
  • Film v kine sa premieta ako séria obrázkov, medzi ktorými je tma. Nie ako na vašom počítači, kde sa vám striedajú obrázky bez tmy. Takže už tento malý detail predstavuje rozdiel v zážitku.
  • Film v kine je analógové médium, spravidla má zrnitosť. Tá sa dá síce napodobniť, ale zostáva to nápodoba.
  • Filmový pás aj v dobrom projektore má istú malú toleranciu. Obraz teda na plátne veľmi jemne “pláva”. Aj to je podprahový fenomén, ktorý však automaticky vyvolá pocit “film už beží”.
  • Filmový pás je mechanicky poškodený. Rôzne škrabance a prach vytvárajú charakteristický dojem.
  • Ak je film anamorfovaný, spätné roztiahnutie nikdy nie je dokonalé a obraz má určité geometrické nedostatky. Ďalšia drobná peha na kráse – bez ktorej to však akosi nie je ono.
  • Xenónové lampy v premietačkách nikdy nesvietia úplne dokonale a obraz teda máva nie úplne pravidelné podsvietenie. Spolu s drobnými vadami na asi každom plátne sprítomňuje niektoré chvíle z filmu.
  • Obraz zvyčajne nebýva dokonale zaostrený a na nejakej časti plátna by si to zaslúžilo doostriť.
  • Kvôli striedaniu premietačiek sú na filmovom páse značky, ktoré sú ďalším prvkom, ktorý patrí do onej atmosféry rýchlo prchajúcej lesnej vône z lacného rozprašovača. Samozrejme, druhá premietačka má vždy o chlp inú farbu svetla a teda aj obrazu.
  • V kine nikdy nie je tma, pretože pri východe musí svietiť bezpečnostné svetlo.
  • Zvuk býval optický, alebo magnetický, v každom prípade má svoju charakteristiku, ktorá sa niekde prejaví. Niekedy len na začiatku predstavenia špecifickým zvukom, alebo skreslením spôsobeným nekontinuálnym pohybom pásu.

Toto všetko je kino. Vôbec nejdem riešiť, že ste tam často v spoločnosti iných ľudí, zaujíma ma len technická stránka veci. Toto chcete napodobniť na počítači? Ale no tak!

  • Počítač vám dáva snímkovú frekvenciu zvyčajne 60 obrázkov za sekundu a na LCD paneli to zvyčajne znamená, že ide o sériu snímkov ktoré idú za sebou bez zatmenia medzi obrázkami.
  • Keby ste úzkostlivo trvali na 24 fps, je otázne, ako to bude interpretovať váš monitor. A najmä monitory vašich divákov. Aj tak to v nejakej miere len aproximujú k tomu, s čím vedia pracovať.
  • Dojem filmovitosti sa s videotechnikou len veľmi ťažko simuluje – ak to chcete mať perfektné. Jasné, dá sa tomu dosť priblížiť. Ale aj tak niektorí filmári ešte stále snímajú na filmový pás a nie digitálne.
Mimochodom, filmový look je len sentiment. Prejde pár rokov a zabudne sa. Potom budú iné prvky obrazu považované za “tie správne”.

Predsa len súčasný pohľad na filmovú reč je ešte stále determinovaný mnohými technickými obmedzeniami minulej éry. Nová generácia filmárov posunie možnosti technológie tak, aby ich podriadila novým umeleckým a estetickým hodnotám.

Ďalšie tipy