Širokouhlá kompozícia videa (cinemascope)

Širokouhlý film ma fascinoval od detstva. Odvtedy sa nič nezmenilo. Obraz s pomerom strán cinemascope (21:9) má stále svoju autoritu. Výrobcovia televízorov a monitorov prešli na pomerne atraktívny pomer strám 16:9 (lepšie, než klasické 4:3) a v poslednom čase sa už objavujú aj 21-tky. Zdá sa, že tento formát ešte nepovedal svoje posledné slovo.

Širokouhlý rozmer je atraktívny sám o sebe. Umožní rozprávať príbeh aj v rámci jediného políčka filmu, vytvára priestor pre kompozíciu. Preto je obľúbený. Pri práci s prvkami obrazu môžete dostávať osoby do vzťahov k prostrediu, či k atmosfére. Aj preto sa v digitálnej videoprodukcii stále stretávame s týmto rozmerom. Akosi podvedome evokuje pocit filmu a teda niečoho “zásadného”, “dôležitého”. Tento rozmer jednoducho pridá akúsi auru autority aj k inak bežnému záberu. Preto mnoho svadobných videoprodukcií či reklamných agentúr produkuje širokouhlé záznamy.

Už aj mobilné telefóny si môžete kúpiť práve v tomto rozmere.

Na mobilnom telefóne síce nemáte veľké plátno, zato však plný rozmer obrazu. To donedávna pri širokouhlých filmoch býval častý problém. Ukážka telefónu Motorola One Vision – zďaleka nie je jediným telefónom, ktorý prišiel v tomto rozmere. Lepšie sa drží než bežné veľké mobily a displej má čo povedať. Ak taký mobil máte, je to ideálne cvičisko pre kompozíciu širokých uhlov. Motorola One Vision má celkom slušný fotoaparát, takže nejeden tvorca videa už po nej možno pokukoval. Ale späť k tvorbe videa.

Televízia môže vysielať film na “plný obraz” a oreže teda kus kompozície filmu – iste to nepoteší len režiséra a kameramana. Alebo to pustí ako takzvaný letterbox (pohľad cez poštovú schránku) a to zas nepoteší divákov, pretože časť ich predraženej plochy LCD displeja zostane nevyužitá.

V časoch, kedy sa širokouhlé filmy točili na klasický celuloidový film, štúdiá širokouhlý rozmer riešili rôzne. Veľkofilmy sa točili na 70 milimetrový filmový pás. To však znamenalo, že sa dali premietať len v niektorých kinách. Preto prišiel na scénu takzvaný anamorfovaný (stlačený) film. Využíval štandardný 35 milimetrový filmový pás, ktorý sa dal premietať na bežnom kino-projektore. Obraz na filmovom políčku bol stlačený a premietal sa cez špeciálny anamorfotický objektív. Ten obraz roztiahol na správny rozmer. Vyzeralo to takto:

Dnes sa už filmuje digitálne, no éra anamorfotických objektívov ešte ani zďaleka neskončila. Digitálni filmári a videoprodukcie ich často používajú. Tie najlacnejšie objektívy však stoja niekoľko tisíc eur, čiže nie je to nič pre amatéra. Anamorfotický objektív do obrazu vnáša niektoré optické chyby. Tak ako obraz musí stlačiť, zvyčajne vznikajú rôzne horizontálne odlesky v svetlách. Tie  sú mimoriadne žiadané (akokoľvek by človek povedal, že toto nechceme).

Žiara svetiel v zábere ukazuje typickú chybu optiky pri anamorfovanom filme. (Lens flare.)

Anamorfotický objektív zvyčajne významne znižuje hĺbku ostrosti – to je tiež žiadaný jav. Aj keď filmovanie je potom ešte oveľa náročnejšie na ostrenie, výsledok je o to lepší. Obraz má svoju zvláštnu atmosféru, ktorú len ťažko nasimulujete v postprodukcii. Áno, dalo by sa umelo vyrobiť horizontálne lens flare, zvýrazniť bokeh (zneostrenie pozadia a popredia) či pridať simuláciu filmového zrna v tvare roztiahnutom spätným roztiahnutím záberu. No skúsené oko rozpozná, že to nie je ono.

Ako vyrobiť širokouhlé video podomácky

Aj pri filmovaní bežnou kamerou, či fotoaparátom môžete vyrobiť film v pomere strán cinemascope. V strižni si na to zriaďte projekt s pomerom strán, ktorý zodpovedá tomuto zámeru. Mne sa osvedčilo (aj pre Youtube) pracovať v rozlíšení 1920 × 816. Ak potom aj výsledné video vyrenderujete v tomto rozmere, obraz bude taký, ako má byť. Samozrejme, môžete pracovať aj s vyšším rozlíšením, toto je príklad. Podľa môjho názoru ešte po nejaký čas bude stačiť Full HD rozmer pre veľa videí. 4k video je síce efektnejšie, ale zviacnásobuje nároky na celý proces spracovania. Pre zákazky je to nutnosť, pre bežné domáce produkcie stále odporúčam točiť 4k a strihať Full HD.

Pokiaľ chcete filmom vyvolať ilúziu kinematografickej práce, nestačí len mechanicky orezať obraz na širokouhlý. Mali by ste zároveň už pri filmovaní pracovať s kinematografickou kompozíciou, svietením a neskôr aj zvukovou stopou. Tomu môžete potom podriadiť aj neskoršie farbenie videa.

Širokouhlé video by malo dávať zmysel!

Inými slovami – musíte vedieť povedať, prečo nestačí štandardný rozmer 16:9. Ak filmujete prednášku, alebo besedu, spýtajte sa, prečo by ste mali siahnuť po tomto druhu kompozície. Neodporúčam širokouhlý rozmer použiť len ako samoúčelný efekt. Nie, nemusíte hneď filmovať kamerami Panavision. Ale ak ich chcete aspoň vzdialene napodobniť, robte to s materiálom, ktorý dáva zmysel.

V prípade hraného filmu, reklamy, dokumentu môže byť umiestnenie postavy v širokouhlej kompozícii zmysluplné.

Využitie širokouhlého pomeru strán je tu neopodstatnené. Ako samostatný záber by to bolo nudné.

Vo filme sa pri práci s obrazom komponuje výraznejšie do strán. Tu však je obraz nudný – vľavo sa nedeje nič. Práve na to by ste mali pri filmovaní myslieť.

Pri prednáške, alebo videoškolení je však automaticky 50% obrazu celkom nevyužitého.

Ak vo vašom videu má byť to dôležité vždy v strede obrazu, je využitie efektu cinemascope vlastne nielen zbytočné, ale aj kontraproduktívne! Divák musí úplne zbytočne prenášať pomerne veľkú šírku pásma, ktoré neobsahuje žiadne zmysluplné informácie. Načo ich teda prenášať? V takom prípade filmujte na štandardný 16:9 rozmer.

Siahnuť po rozmere cinemascope by mohlo dať zmysel, ak by prednáška bola doplnená o prezentáciu, takže divák vidí tú, aj prednášajúceho.

Cvičte!

Tak, ako všetko, aj myslenie v rozmere širokouhlého filmu treba cvičiť. Je to v mnohom rutina a zvyk. V kamere si môžete displej polepiť tak, aby vám zobrazoval len širokouhlý záber. Zbehlejšie videoprodukcie používajú nástroj, ktorý sa volá director viewfinder. To je podobné ďalekohľadu a na scéne si môžete pozerať ako bude vyzerať kompozícia obrazu pri rôznych ohniskových vzdialenostiach. Môžete tiež hľadať director viewfinder app a stiahnuť si takúto pomôcku do mobilu.

Pri filmovaní si teda vždy starostlivo premyslite kompozíciu. Využívajte tretinový princíp a zlatý rez. Myslite najmä na to, že smer čítania ľudského oka je zľava doprava. (V našich končinách…) Preto kompozíciu vystavajte tak, aby pointa obrazu bola vpravo – ak to dej filmu či videa umožňuje.

Klasická ukážka, kedy vidíte pointu vľavo. Oko automaticky “pátra” čo bude vpravo a vpravo je hlušina. Takto komponovaný záber sa v kinemtografii používa najmä v dialógoch – kde jeden herec je viac vľavo a druhý vpravo. Tým sa ešte viac zvýrazňuje priestorovosť vzťahov. No ako samostatný záber by takáto kompozícia patrila do smetí.

A tip na záver – na širokouhlé zábery sa nepoužíva len širokouhlý objektív!

Prvé, čo by nádejného videotvorcu asi napadlo, že na širokouhlý formát bude najvhodnejšie využívať širokouhlý objektív. Chyba! Širokouhlá optika sa v kinematografii používa pomerne lakomo. Pre mnoho záberov býva výhodnejšie snímať s miernym odstupom. Aj preto, že tak portrét vyznie oveľa prirodzenejšie. Aj preto, že ak snímate na nejakých 50mm (ekvivalent kinofilmového aparátu) a viac, dostanete do záberu oveľa prirodzenejšie pozadie.

Pozrite sa na príklad ktorý sme dnes nafotili na slnečnicovom poli.

Klasický širokouhlý objektív asi tak 28mm. Postava v popredí je veľká, pozadie malé a neďaleký lesík takmer nevidieť.

Rovnaký záver, zmenilo sa len miesto odkiaľ sníma kamera – asi o meter a pol ďalej a ekvivalent 80mm objektívu. Automaticky sa tak objaví v záberoch aj mierne rozostrené pozadie.

Nehovorím, že silne širokouhlý záber sa nedá tvorivo využiť. Pri reportáži, alebo v akčnej scéne môže byť žiadané, aby postavy boli dominantné. No ak chcete dosiahnuť kinematografický look, snímajte prednostne základným, alebo až portrétnym objektívom väčšinu scén. Až keď budete potrebovať zvýšiť dynamiku akcie, dá sa vstúpiť s kamerou tesne k deju a tam už treba širšie sklo.

Nevýhoda viac, než 50mm objektívu (stále hovorím o ekvivalente kinofilmu vo fotografickom vnímaní) už je, že záber bude treba robiť so statívom a aj pri práci s gimbalom či steadicamom budete mať vúčší problém obraz ustabilizovať. Takže pravdepodobne väčšinu záberov budete točiť s “normálnym” objektívom. Plus-mínus podľa situácie.

Petr Špetla mi ešte poslal užitočné doplnenie k článku – tip na článok, aké sú obľúbené ohniská objektívov u známych kameramanov. V mnohých prípadoch sú to aj širokouhlejšie ohniská. Vždy je preto dobré premyslieť si, čo vlastne chcete vyjadriť zábermi a aký potrebujete dosiahnuť účinok.

Share on facebook
Facebook
Share on google
Google+
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest