Módne trendy vo videu

Základy filmovej reči sa ustálili už dosť dávno. Po desaťročia sa stretávame s bežnými výrazovými prostriedkami, ktoré sa dajú rozdeliť na základné a efektné. Väčšina z bežných postupov (strih, prelínačka, spomalenie, zrýchlenie…) sa používa stále a nie je veľmi čo vymýšľať. Problém nastáva vo chvíli, keď sa niektorý efekt, alebo postup stane módnym trendom.

Asi tušíte, že ak zaznie slovo móda, znamená to spravidla zároveň krátky život daného javu. Z toho si viete odvodiť aj záver – ak je niečo trendy a móda, vyhýbajte sa tomu ako sa len dá. Pretože akonáhle ten prvok prestane byť moderný, rovnako nudným sa stane aj vaše video!

Účel prvkov filmovej reči verzus efekt

Všetko, čo sa deje vo videozázname by malo mať konkrétnu úlohu a účel. Nechceme predsa plytvať časom diváka a ukazovať mu video, v ktorom je nuda, ktoré je nejasné a stresujúce.

Povedzme si to na príklade takzvaných prechodových efektov. (Transition effects.) Tým rozumieme postup, kedy sa dva rôzne zábery spoja nejakým spôsobom inak, ako tvrdým strihom.

Napríklad prelínačka.

Pridajte sa
do diskusnej
skupiny

Záber sa akoby dvojexpozíciou preľne do nového záberu. Bežne sa tento efekt používa na oddelenie / predelenie dvoch scén ktoré sú od seba oddelené v čase. Prelínačka sa dá povedať aj ako “neskôr”… Pri použití rýchlej prelínačky môže ísť len o snahu zmäkčiť tvrdý strih.

Alebo tradičné video prechody, kedy nový záber “vznikne” v kruhovej oblasti. Používalo sa to v groteskách a potom v televízii. Nadužívanie takýchto prechodov je málokedy opodstatnené a ak v jednom videu máte rôzne prechody, znamená to amatérskeho tvorcu ktorý je nadšený z toho, čo všetko sa už naučil. Spomínam si ako som robil v roku 1996 video v ktorom som spravil presne túto chybu. Len z nekritického nadšenia, čo ten počítač dokáže…

Prípadne dnes moderné zložitejšie prechodvé efekty, kedy sa prvý záber (v postprocessingu) veľmi rýchlo zmení na druhý tak, akoby kamera len spravila rýchly pohyb zo scény na scénu.

  • Pokiaľ majú takéto efektné prístupy svoj výtvarný, alebo rozprávačský účel, sú použité správne.
  • Je znakom začiatočníka, ak takéto efekty používa len preto, že ich vie vyrobiť.

Efekt totiž spravidla zostáva efektom len kým je efektný. Vo chvíli ak je to len samoúčelný prvok, už to začína byť gýč, alebo len rozpačitý prvok.

Ďalší príklad je zvuk, alebo hudba. Z americkej kinematografie iste poznáte to – dnes už len vyčerpávajúce roku neprestávajúce – búchanie. Tvorcovia sa snažia vytvoriť atmosféru, že sa deje niečo zásadné. Preto nechajú kinosálu rozozvučať ohlušujúcim dunením plným rôznych zašumení (swoosh sound effect) doplnených o zvuky dopadov mimoriadne ťažkých predmetov na rôzne masívne podložky.

Tieto zvuky potom tvorcovia domácich videí často napodobňujú.

Potom je tu klasika – hudba. Aj hudba môže byť módna. Kupuje sa v zvukových knižniciach, kde často vzniká len preto, aby tam bola. Hudobník síce spraví dlhšiu pasáž, ale ak viete robiť s hudbou tak viete. Viete, že z takej stopy máte použiť pár sekúnd ktoré sa presne hodia. No hudobne neskúsený tvorca videa zoberie celú stopu tak ako je a pustí to do podmazu videa. Výsledkom býva nepočúvateľná hudba – stereotypná, loop, alebo príliš vlezlá.

Ďalším prvkom je roztrasený obraz. Vo video editore na to nájdete nástroj (camera shake). Zámerom je vyvolať v obraze istý nepokoj. Video sa filmuje klasicky, poctivo na statíve. Následne sa pri strihu “rozhegá”, ako keby kameraman filmoval z ruky. Tento výrazový prostriedok má veľa dôvodov.

  • Vyvoláva pocit, že ide o reportáž.
  • Vyvoláva pocit stresu a nepokoja, môže to znásobiť emócie v napínavej scéne.
  • Ak by nejaký divák náhodou nepozeral na televízor bez žmurkania (otca mu naháňam, sviniarovi nepozornému!) tak pohyb na obrazovke automaticky pritiahne každé oko a púta pozornosť. Tak sme nastavení.

Preto sa tento efekt používa často v televízii. Je bezpečnejšie robiť to v postprodukcii pretože tam máme plne pod kontrolou ako ho chceme vyrobiť.

Pripomeňme spomalené zábery ako efekt, ktorý sa dá nasadiť ako výborný a zaujímavý prvok. Pokiaľ ale bude spomalený celý klip, zvyčajne to už začne byť nudné.

Alebo opačným extrémom môže byť rýchla a vysoká dynamika. Krátke zábery pod 4 a niekedy pod 2 sekundy môžu tiež vyvolať nepokoj, napätie až stres. Dnes ich vidíte často v rôznych videách zo športu, kde sa môžu kombinovať veľmi spomalené a zároveň krátke zábery.

To bolo niekoľko príkladov a všimnite si – všetko sú to pomocné prvky, nie dôležitá súčasť deja, rozprávania alebo vizuálu.

Nemaskujte hlušinu efektami

Začínajúci tvorca videa si zvyčajne všíma, čo všetko je dnes k dispozícii. Hneď to použije v nádeji, že čím viac, tým lepšie.

Problémom tvorby trendy videí je, že použitie rôznych výrazových prvkov sa začne stávať povinné klišé.

Napríklad svadobné video je v normálnom vnímaní vlastne niečo medzi reportážou a (rodinným) dokumentárnym filmom. Tomu by mal zodpovedať formát, ktorý nejakým logickým spôsobom zaznamená svadbu ako rodinnú udalosť. Asi by to chcelo ísť na to priamočiaro – popisne, realisticky. Možno občas pridať nejaké subjektívne zábery ako “to bolo tam”.

Mnoho tvorcov svadobných videí však chce svoje video povýšiť na umelecké dielo. To by bolo skvelé, keby to boli umelci. Žiaľ, často nie sú až tak dobrí, ako by zvolená stopáž a zámer potrebovali. Potom pozreáte lyricko-dynamický výlev plný prevažne neostrého obrazu (aj neostrý obraz s výnimkou nejakého maličkého miesta je teraz veľmi in). Celé video je nasnímané pomocou gimbalu, takže máte pocit, že ste podnapití, pretože všetko lieta z jednej strany na druhú a keď už myslíte, že viac sa nedá, nasledujú zábery z dronu – ďalšia povinná trendy súčasť dnešných videí. Dron, aj gimbal.

Ak si pozeráte videá zo svadieb, vidíte samé spomalené zábery. Nepozerať s kávou v ústach, inak ju vyprsknete! Dvojica v krutoprísne dokonalom frakovito-svadobno-plesovom oblečení sa nachádza v západe slnka na poli (kde inde? – nie je nič logickejšie ako v svadobných črievičkách behať po hline) a v spomalenom zábere si nechajú viať vetrom vlasy a všetko čo veje smerom do mdlého bokehu tak, ako to má byť. Smiešne? Absurdné? Nie! Takéto nepravdivé scény sú naopak žiadané. Akurát divák takej frašky si vie predstaviť ako nebohí svadobčania 3 týždne pred svadbou šaškovali a fotili a filmovali sa v situácii, ktorú im niekto vymyslel.

Problém hlušiny je to v tom, že tvorca videa nevie v snímku predstaviť dvojicu tak, ako žije a má sa rada naozaj. Niekedy je na vine aj klient. Platí a tak si objednáva z jedálneho lístku “aby to bolo spomalené, romantické, krásne, efektné, bez šumu zato však s filmovým zrnom, s veľkou hĺbkou ostroti, najlepšie cinemascope, proste platíme to, tak tam dajte všetko, čo máte.

Tak sa cestuje na špeciálne lokácie a vŕši sa efekt na efekt:

  • neprirodzený priestor, napríklad nejaký zámok, ktorý dvojici akosi ešte stále nepatrí,
  • drahý autiak pri ktorom sa len pózuje,
  • spomalené zábery (nudné by boli aj keby šli v normálnom tempe),
  • lepkavá vlezlá hudba
  • efektné kinematografické farbenie videa ako keby to bolo filmované na Ektachrome, skenované a prefarbené na orange-teal. Doplnené o efekty, ktoré vyvolávajú ilúziu, že ide o anamorfovaný film v kine. Ale filmovalo sa samozrejme digitálne…

To všetko je ale len nadstavba. Tvorca videa by sa pritom mal sústrediť na to podstatné – dvojicu. Na rodinu. Na dej. Nie simulovať, že ide o scénu z hollywoodskeho veľkofilmu. Viete, z toho romantického s tou herečkou, čo vyzerá, že bola týždeň zavesená na štipci za pery.

A potom, áno, sú tu lutky! LUT – ky sú praktická vec, ktorá môže pomôcť, ale jedným kliknutím z videa môže spraviť aj obraz podobný instagramovým zverstvám.

Príklad záberu, ako vyšiel z kamery. Taký záber je dnes málo kinematografický. Veľa tvorcov s tým hneď začne niečo robiť – upravuje sa kontrast, farebnosť…

Filmári taký obraz prefúknu cez LUT, aby vyzeral ako skenovaný z celuloidového filmu.

Alebo sa farebnosť potlačí takmer úplne. Pretože farebnosť je dnes neraz považovaná za fuj. Viac idú odkrvené mdlé zábery.

Často sa farebnosť deformuje na spôsob orange-teal čo je v kinematografii bežná vec, ktorá však sama o sebe nedáva pri bežnom filmovaní celkom zmysel. Predsa len – redukcia farieb na dve dominantné už vyžaduje aj celkovú kompozíciu a hlavne dôvod.

Pokiaľ je filmár umelec a odborník, môže použitím takýchto výrazových prostriedkov dosiahnuť požadovaný účinok. Zachytiť alebo vyvolať emócie, atmosféru, náladu. Žiaľ, kvalifikovaných, talentovaných a skúsených filmárov je málo. Potom je lepšie siahnuť po jednoduchších výrazových prostriedkoch.

Ak totiž vo videu nahromadíte prehliadku všetkého čo viete spraviť, dopadne to zvyčajne zle.

Najhoršia situácia nastane, ak filmár veľa rozmýšľa nad tým, aké tam dá efekty, aké prechody, aké zvukové efekty a pritom vstupný materiál nie je nafilmovaný dosť zaujímavo. To je častý problém aj pri filmovaní videa pre firmy.

Veľkosklad sa rozhodne, že chce dokument o skladových priestoroch. Zamestnanci sú mĺkvi a nechcú ísť na kameru. A tak sa nafilmujú desiatky minút materiálu zo skladovej haly. Majiteľ požaduje čo všetko má byť vidno, ale nič z toho reálneho diváka a zákazníka veľmi nemá prečo zaujímať. Vznikne tak video, ktoré je nudné. To je príklad, kedy by filmár zlatom vyvážil každý nápad, ktorý by smeroval k nejakému oživeniu. Priam to zvádza aby sa dva nudné zábery spojili simuláciou, že tam kamera preletela. Výsledku to však málokedy pomôže.

Odporúčam preto videá vyrábať s využitím čo naj-univerzálnejších výrazových prostriedkov. Nafilmujte poctivé zábery a spojte ich za sebou v normálnom, málo modernom zostrihu. Video tak bude o niečo viac nadčasové.

Každopádne – nedá sa nalinkovať čo a ako treba robiť. Aj preto je tento článok viac zamyslením, než návodom.