Tempo chudnutia
Graf ukazuje tempo, akým sa mi darilo chudnúť. Prvé zastavenie váhy je vidieť okolo septembra 2003. Potom krátky pokles pod 100 kíl po kúre tabletkami, ale vzápätí nárast po Vianociach 2003.
Na jar som teda musel najskôr márniť tuk získaný cez sviatky… Predstavte si tie chutné a drahé dobroty, ktoré pred Vianocami celá rodina znáša domov. Padnú na to ukrutné peniaze. A výsledok? Viac tuku, kratší život. Fascinujúca tradícia. Ten kapor to má aspoň rýchlo za sebou.
Január 2002. Až sa čudujem, že som tento záber nevymazal. Keď som ho videl, mal som na jeho fotografa veľmi ťažké srdce. Prečo ma musí zaznamenávať práve takto? To som fakt taký tučný?
Keď som mal 19 rokov, neveril som, že niečo ako starnutie alebo nebodaj obezita by sa mohli týkať priamo mňa.
Ja som predsa iný, mne sa to nemôže stať. Nie som predsa taký, ako tí hlúpi dospeláci…
Áno, áno. Presne takto som pózoval v nádeji, že ruka a noha zakryjú brucho.
Radšej som sa však fotografoval takto. Nech je z kradnutia a jedenia keksíkov radšej usvedčený môj papagáj.
Jeden z mála obrázkov, na ktorých sa dá dobre porovnať celá postava. Takéto zábery som nemal veľmi rád, bolo mi nepríjemné, že bude zaznamenané, aký som tučný. Hmm. Dnes trocha ľutujem, že som takých záberov nenafotografoval viac…
Je paradoxom, že ma viac hnevalo to, ako to „vyzerá“, než fakt, že takýmto tučnením si vlastne dobrovoľne idem riadne skrátiť život.
Október 2000. Zas jedna z tých fotografií, pri ktorých som si myslel, že ich nikto neuvidí, len som niečo skúšal s fotoaparátom. Pri pohľade na tento obrázok ma najviac prekvapuje fakt, že som sa v tom čase ešte nepovažoval za nejako obzvlášť tučného.
Pekná ukážka sebaklamu, zdalo sa mi, že to drobné kilko navyše sa určite pod tričkami nejako stratí a nikto si ho ani nevšimne.
Dnes sa mi už taký názor zdá absurdný. Taká hora masti sa nedá skryť tričkom. Bol by potrebný stan.
September 2004. Pokúsil som sa rekonštruovať polohu ako na obrázku vedľa. Ešte tam síce nejaký tuk je, ale ak sa mi podarí udržať ho na tejto úrovni, budem spokojný.
Nevýhodou je, že teraz sú mi všetky šaty beznádejne veľké.
Obezite prospieva veľké vrecko solených arašidov zapité kolou. Len tak, medzi obedom a večerou. Pri troche šťastia sa nájde aj nejaký nevyužitý koláčik.
Zaujímavým sprievodným znakom schudnutia, s ktorým som vôbec nepočítal, bol menší počet „aknébákov“. Na tvári som mával roky rôzne dosť odpudzujúce vyrážky a nedarilo sa mi ich zbaviť.
Po schudnutí veľmi výrazne ustúpili.
Vľavo: leto 2003. Táto fotografia bola jednou z posledných kvapiek v daždi argumentov, že s tým chudnutím už naozaj nie je na čo čakať.
Vpravo: september 2004.
Aj na tejto dvojici fotografií je dobre viditeľné, ako obezita mení ťažisko človeka. Zaklonenie a „vytrčené“ brucho nie je prejavom arogancie, ale snahou o vyváženie ťažkého pupka.
Vľavo: 1. január 2003. Tu si dokonca strieľam sám zo seba. Že by únava po Silvestri?
Vpravo: september 2004. Taký hlboký záklon sa mi už ani nedarí spraviť. Spadol by som…
Máj 2002. Týmto obrázkom som testoval digitálny fotoaparát a dúfal som, že ho inak už nikto neuvidí. Obávam sa, že som sa mýlil.
September 2004. Tento záber som fotografoval na porovnanie, ešte som kdesi vyhrabal aj to staré tričko…
December 2002. Ďalší zo záberov, na ktorom dobre vidieť, ako sa záklonom snažím kompenzovať ťažké brucho. Toto bola moja normálna „póza“, pohodlný postoj.
Škoda, že sa človek normálne nevidí zboku. Myslím si, že by na svete bolo menej obéznych, keby sa videli zboku.
September 2004. Rovnako pohodlný postoj, rovnaké tričko, rozdiel v držaní tela však vidím, až keď sa pozerám na fotografie – neuvedomil som si ho predtým…
Leto 2000. Pri jednom zo stretnutí účastníkov diskusnej skupiny. Viac informácií o nej nájdete na stránke www.sme-l.sk. Je tam dosť ľudí, ktorí ma už roky stretávajú a poznajú. Ak si niekto myslí, že fotografie, ktoré publikujem v tejto knihe, sú triky, stačí trocha popátrať a ľahko nájdete svedkov.
September 2004. Pokus o rekonštrukciu. Úprimne sa teším, že spod trička viac trčia nohavice, než tá pneumatika.
Zima 2003. Pre zaujímavosť som sa odfotografoval, keď mi robili alergologické kožné testy. Pátralo sa po tom, prečo mám na tvári tak často rôzne vyrážky. Aj keď výsledok dokázal alergiu na mydlo, príznaky po schudnutí samovoľne ustúpili.
Je dosť možné, že to viac súviselo so stravovaním. Zaujímavé.
September 2004. Pokus o rekonštrukciu. Keďže mi tu nevidieť tvár nedôverčivý čitateľ má právo myslieť si, že ho chcem oklamať. Ale sami vidíte, že ešte nejaké kilko do cieľa ubrať nezaškodí.
Jeseň 2002. S takouto postavou by sa ako-tak dalo žiť. Má to však jeden nepríjemný háčik. Lenivosť (a veľká hmotnosť) človeka doslova „priklincujú“ do kresla, nechce sa vám hýbať. Zato jesť človeku chutí! Takáto postava je len posledná „prípravná“ fáza. Potom už obezita začína naberať rýchle tempo.
September 2004. Pokus o rekonštrukciu.
Chutné jedlá a veľa. To nie je lákadlom len pre človeka, ale aj pre zvieratá. Môj papagáj mal vycibrený vkus, podľa neho by sa dali zostat
vovať energetické tabuľky potravín, či stanovovať glykemický index. Spoľahlivo si vedel vybrať, čo je najlepšie. Majonéza, klobásky, cukrovinky, to bolo jeho.
Keď sme ho dali do voliéry, dlho mu trvalo, kým pochopil, že nastala diéta.
Imunitu voči sladkostiam nemajú ani zvieratá. Aj môj papagáj dychtivo chcel práve a len nezdravé jedlá. Poriadne osladené a poctivo maslované rezance s makom? Bez miery!
Ak chutilo papagájovi, chutilo všetkým. Uznával len výživné pokrmy. Kakao, špagety, syr, čokoládu, zemiakové lupienky.
November 2001. Aj tento záber som fotografoval so zámerom zverejniť z neho len tvár a obrázok papagája na tričku. Vyrábal som ilustráciu k článku pre www.inzine.sk, ako nažehľovať obrázky na tričká…
Október 2004. Tričko sa za tie roky ošúchalo, papagája už nemám, zato on má mladé. A ešte je tu rozdiel – väčšiu časť trička som si musel držať zhúžvanú za chrbátom. Po schudnutí mi tu zostalo množstvo tričiek vhodných tak pre slonie mláďa.
Ja v Tatrách. Vľavo som mal asi 17 rokov, vpravo 37. Vpravo som už viditeľne unavený sám zo seba, presnejšie z vlastnej váhy.
