Ja a cvičenie
Nenávidím cvičenie a nechce sa mi chodiť cvičiť ani na prechádzky. Ale keď už som už na prechádzke alebo v posilňovni, už to odrazu nie je tak ťažké. To je zaujímavý jav. Keď už tam som, už to je celkom fajn.
Cvičenie má mnoho priaznivých dopadov na organizmus – v minulosti som o nich čítal, ale neveril som, že to tak naozaj je. Tak predovšetkým sa mi začala rýchlo zlepšovať kondícia. Sú tisíce maličkostí, pri ktorých si vždy uvedomím, „tak toto som dolázal len vďaka posilňovni“. Napríklad kupujem v obchode a odrazu nie je problém niečo zodvihnúť, preniesť. Rovnako pri bežných domácich prácach, či pobehnutí v meste na električku. Len pred rokom som bol fascinovaný faktom, že vyjdem peši na šieste poschodie takmer bez zadýchania. Dnes vybehnem. A to mám astmu!
Spolu s cvičením mi prudko začala klesať takzvaná kľudová frekvencia srdca, čo je signál, že srdce vďaka pravidelnému cvičeniu začína pracovať oveľa účinnejšie, teda s menšou námahou vykoná viac práce. Už dávno som zvyknutý, že pri meraní krvného tlaku prístroj ukáže normálne a nie zvýšené hodnoty.
S prekvapením som zistil, že aj dve hodiny 3× za týždeň sa dajú vyčleniť na cvičenie bez toho, aby zásadným spôsobom chýbali. Viem, z 24-hodinového dňa to nie je zanedbateľné množstvo, ale cvičením rozbehnutý organizmus proste funguje akosi efektívnejšie. Lepšie sa mi pracuje, lepšie premýšľa. Spravím viac práce za kratší čas. A môžem ísť cvičiť alebo na prechádzku.
Počas namáhavého cvičenia som sám so sebou. Mám čas prehodnocovať, ktoré pracovné úlohy a požiadavky sú pre mňa naozaj dôležité. Pohyb mi proste prospieva, aj keď horšia časť môjho ja mi stále našepkáva, ako rafinovane by sa mu dalo vyhnúť.Áno, odpočinok a iné radovánky sú príjemné, ale ak človek zlenivie. Desiatky rokov som necvičil vôbec, takže si môžem dovoliť posúdiť rozdiel.
Necvičenie je príjemné a pohodlné. No následky necvičenia sú veľmi nepríjemné. Pohyb prináša zdravotné výhody, ktoré sa dajú cítiť, vidieť aj merať. Žiaľ, výhody, ktoré sa dajú dosiahnuť pohybom nemožno dosiahnuť ničím iným, len pohybom. Viem, mrzutá vec pre nás, večných lenivcov. A tak pomaly a rád opúšťam svoj asi rok a pol trvajúci stav, keď som vážil zhruba 78 až 80 kíl. Začal som športovať a to mení množstvo svalov v tele, takže moja hmotnosť sa pomaly zvyšuje. Nie je to však tuk, ale svaly.
Vľavo 88 kíl, pás 94 | vpravo 80 kíl, pás 83 cm
Vľavo fotka z konca roka 2007, vpravo leto 2008. V tomto období som už nechudol nejakým drastickým obmedzovaním potravy. Zrušil som len všetky dobré výnimky, vďaka ktorým som nepozorovane pribral 8 kíl. V strave som ponechal len bežných 6 jedál denne. Predtým som cvičil posilňovací tréning – pri ňom sa veľmi nechudne. Prešiel som na kruhový tréning – 45 minút, potom bicykel 40 minút pri 70% maxima srdcovej frekvencie. Pred a po tréningu uvoľňovacie cvičenia a to celé 3× do týždňa. Možno by ste čakali, že človek ktorý cvičí posilňovací tréning by mal mať viac svalov. V mojom prípade to síce platí, ale nie je to vidieť. Chudnutím len diétou som svoje telo zbavil značnej časti svalovej hmoty. A tak teraz už asi 2 roky pracujem „len“ na tom, aby som zas mal aspoň zhruba normálne zloženie tela. Snažím sa prednostne posilňovať tak, aby som nemal ťažkosti s chrbticou, aby som vládal normálne fungovať. Iste, rád by som mal viac sily. Ale na to som mal myslieť, keď som priberal…
Odkedy som sa začal hýbať, môžem denne zjesť trocha viac jedla. V roku 2005, kedy som ešte necvičil, som musel dosť dávať prísny pozor na to, čo zjem. Už to bol zvyk, nemusel som nič vážiť, ale sústavne som musel byť ostražitý, pretože aj malé navýšenie jedla znamenalo, že sa váha pohla až tesne ku číslu 80, ktoré som považoval za „alarm“, po ktorom nasledovalo sprísnenie kontroly jedenia.
Odkedy cvičím, zjem viac, takže nemusím dávať až tak prísny pozor. Aby ste rozumeli – neznamená to, že zasa môžem jesť rezne a štopať koláčiky. Ak som v roku 2005 mohol denne zjesť maximálne okolo 7500 až 8000 kJ, po prechode na cvičenie môžem zjesť okolo 9500 až 10500 kJ denne bez toho, aby sa hmotnosť hýbala neželaným smerom.
