Pocitový index alias prah tolerancie
Človek pri opakovaní otupie a potom už žiada len viac. Nastriekate sa voňavkou a za chvíľu ani neviete, že ju na sebe máte. Tak frknete ešte trocha. A za chvíľku už zas nič necítite. Ľudia okolo vás už omdlievajú, ale vy už svoju vôňu necítite.
Rovnaké je to aj s inými zmyslami. Vyjdite z tmy na svetlo a oslepí vás. Chvíľu budete žmúriť, ale potom sa rozpozeráte a už vidíte normálne.
Aj so sladkosťami je to podobné. Stačil by vám kaleráb. Ale banán je lepší. Bonboniéra je ešte lepšia. Je sladšia. Časom si na sladkosti zvyknete a začnete preberať. Málo sladké banány vám už ani nebudú chutiť, lebo prah tolerancie sa zmenil. Už ste privykli na umelo osladené zákusky, na príkru čokoládu. Už vám nechutia nejaké otupné somariny typu ovocie, zelenina – takmer bez chuti, stvorené prírodou. Chcete koncentrát. Cukor, med. Veľa! Už ste pocitovo závislí – ak máte cítiť sladkú chuť, musí byť silná. Čiže umelá.
A vy chcete tú chuť cítiť a tak platíte výrobcom za to, že môžete jesť potraviny, ktoré vám chutia až tak, že sa nimi dobrovoľne a radi napchávate, aj keď vaša osobná váha ukazuje trojciferné čísla.
Aj človek s bežne dostupným IQ vie, že ak zje veľa sladkého, bude rýchlo priberať. Aj človek s desiatkami kíl nadváhy to vie. Napriek tomu papá a papá a priberá. Vidí to, vie to, no nedokáže prestať. Mnohí z nás sú ochotní položiť svoj život a zdravie za pohodlie a sladkú chuť. Síce pomaly, ale zato s plným vedomím, že jedenie sladkostí má na svedomí kilá tuku, čo nás zaťažujú.
Mnohí učia závislosti na sladké koncentráty aj svoje deti. Čo tam po tom, či je sladkosť zdravá? Hlavne, že im tak chutí. Sladkosti používame ako tradične „vhodný“ darček. Čo by ste zobrali deťom do rodiny, kam idete na návštevu? Cukríky. A domácim bonboniéru s fľašou.
A tak sme si prakticky rovní s takým psom, papagájom, či koňom. To zvieratko to-tiž nevie, že to, čo mu tak chutí mu môže veľmi ublížiť. Nespojí si to. My to vieme, a nič nám to nie je platné…
