Diktatúra cukru
Mnohí ľudia sú rukojemníkmi svojích chuťových pohárikov. Začína byť problém stretnúť človeka v takzvanom zrelom veku, ktorý by nemal aspoň miernu nadváhu. Aj medzi mladými je čoraz viac ľudí „pri tele“.
Na ceste k blahobytu máme zlý smer. Životný štýl mnohých dovedie priamo do špitála. No zdravotníctvo je bez peňazí. V špitáli blahobyt nenájdete.
Keď si prelistujete zopár kníh o rozumnej výžive, čoskoro zistíte, že vyberať si zdravšiu stravu nie je až tak veľký problém.
Áno, zámerne píšem zdravšiu a nie zdravú – najmä v meste sa dnes ťažko hľadá optimálna strava. Väčšinou sú skôr dostupné rôzne rýchlo vyhúknuté zeleniny pestované na málo duživej pôde. Viac než hnojivom sú možno presiaknuté jedmi proti strate úrody, a teda zisku. Ale čo už, s tým ťažko pohnúť.
To však neznamená, že by sme mali úplne rezignovať a začať hltať čokoľvek v dosahu. obezita je problém, ktorý ľudstvo ešte prednedávnom vôbec netrápil. Tí, čo boli okolo druhej svetovej vojny deťmi, vám iste povedia, že vtedy bolo bežné byť chudým. Ak bol niekto tučnejší, ostatní mu závideli – nadváha bola synonymom blahobytu, dokonca aj ideálom krásy.
Rýchly nárast množstva obéznych je jav, ktorý tu s nami je len relatívne krátko. Vypuklým je len niekoľko (desiatok) rokov. Čo sa zmenilo? Prečo tučnieme? Čoraz menej manuálnej práce a pohybu zostáva na človeka, stroje robia, vozia, uľahčujú. potraviny sa tiež menia – takmer do všetkého sa dnes pridáva cukor. chlieb aj pečivo sa vyrábajú z múky, ktorá je dokonale vymletá – tak dokonale, že v nej už nie sú takmer žiadne zdraviu či tráveniu prospešné látky – je to len rýchlo pôsobiaci energetický „sirup“. Volá sa to biela múka.
Zo stravy sa postupne čoraz viac vytrácajú zložky, ktoré majú schopnosť zamedzovať tučneniu (napríklad vláknina). Potom, čo človek skokakolovatie a zmekdonaldovatie, prestane ho celkom zaujímať bezchuťová zelenina a často aj ovocie – snáď s výnimkou najsladších druhov. Naši rodičia nás častujú tými najmenej vhodnými jedlami, navyše aj v zlých kombináciách.
Prečo? Lebo nám to veľmi chutí.
Sladké s tukom, slané s tukom – to sú výborné kombinácie, ktoré chutia väčšine. Chutia nám a nie sú to drahé pokrmy, tak si ich môžeme dopriať do sýtosti. No ona sýtosť nepotrvá dlho! Ide o stravu bohatú na sacharidy s vysokým glykemickým indexom, táto strava sa postará, aby sme rýchlo zas pocítili – hlad. Áno, hlad. Krátko po hostine. A za chvíľu už znova štopeme tu slané buráky, tam slané tyčinky. Len tak „medzi jedlom“. Zo zvyku. Lebo sú poruke. Lebo k telke.
Nové potraviny, ktoré sa vyrábajú priemyselne, majú v niečom podobné vlastnosti ako drogy. Sú navrhnuté tak, aby nám mimoriadne chutili, aby sme ich chceli aj zajtra. Čo zajtra! Už o chvíľu! Výrobcovia rôznych sladených nápojov, keksíkov, dobošiek a jedál robia všetko preto, aby nám naše chuťové poháriky začali diktovať životný štýl, ktorý síce zabíja, ale pomaly. Dostatočne pomaly na to, aby zabíjaný mohol odovzdať peniaze výrobcom za „jedy“, ktoré si kúpi.
Najviac ma mrzí, keď vidím v obchode scénu, ako som videl nedávno. Dve asi 10-ročné deti čulo ukladali do košíka, čo má mamička kúpiť. Bolo to veľmi poučné. V košíku mali naukladanú celú televíznu reklamu. Zvolili tie správne čokoládové tyčinky. Áno, tie, s tým krásne tečúcim mliekom, ako sa vlieva do ligotavej čokolády. Nezabudli na tie úžasné keksíky s tou skvelou plnkou plnou lásky. A tie cukríky, čo v ústach robia pfff. Kola, samozrejme. Rodinné balenie fantastických, sladulinkých chrumkavých müsli. Pizza, taká tá, ako z talianskej reštiky. Zmrzlina (áno, tá správna, ktorú v reklame jedia tí krásni, štíhli, mladí a usmiati ľudia). A mama? Tá sotva chodila. Mala poriadnych 200 kíl pri 160 centimetroch. Len prajne fučala a tlačila košík. Nech si deti doprajú. Boli to dve malé tlsté prasce, ktoré pre veľkú nadváhu dozaista trpia v škole posmeškami horšími, ako šieste slovo v tejto vete. V tej chvíli mi bolo tej rodiny veľmi ľúto.
Uvedomil som si, že ona prajná matka je už možno vdovou, pretože jej manžel nemohol byť na tom lepšie. Deti (možno už čoskoro asi siroty) budú svojou obezitou čoraz viac trpieť a asi sa jej už nikdy nezbavia. Nečaká ich veľmi pestrý život. Veľa času presedia v čakárňach ordinácií. Je to rodina, ktorá prepadla kultu jedenia, diktatúre cukru. Mal som chuť niečo im povedať, ale cítil som, že sa to nehodí. Aj keby im matka kupovala cigarety, asi by som sa neozval. Ale povedal som si, že to aspoň napíšem.
A tak som išiel ďalej. Tlačil som pred sebou vo vozíku mŕtvu rybu, sójové bôby a pórik. Bolo mi ľúto. Tej rodiny. A aj toho, že ja si nemôžem tiež kúpiť tie sladké müsli. Do čerta! Sú také dobré…
Ukončím ad absurdum prehnanou parafrázou na istú reklamu: Heroín. Keď ho miluješ, nie je čo riešiť.
