Keď si hlava aj telo robia čo chcú

Rozhodnem sa schudnúť a o pár hodín na to zjem celú bielu čokoládu. No do pekla, čo toto má znamenať?! Asi všetci to poznáte. Už ako deti sme sa z knihy Opice z našej police naučili, že človek má byť „ciplínovaný“.

Čo to, že nám disciplína chutí menej, ako koláčik?

Asi to súvisí aj s tým, ako sa náš mozog vyvíjal. Z maličkého, ktorý ovládal len tie najnutnejšie funkcie pre prežitie. Postupne sa poobaľoval vcelku peknou, hrubou kôrkou sivej farby. Hrdo ju používame na rozmýšľanie, uvažovanie, tvorivosť, učenie, riešenie náročných úloh. Dokážeme vyletieť do vesmíru, vyrábať špičkové a vysoko účinné zbrane hromadného ničenia, vieme naprogramovať práčku, aby sama oprala.

Proste sme koruna tvorstva. Alebo aspoň korunka tvorstva. Ak malo tvorstvo zlý zub. No v momente keď niečo začneme chcieť, náš mozog sa prepne na „starý“ režim. Je to režim rýchly, ale primitívny, je určený len na prežitie. Ak sme ohrození alebo nadšení, prestávame rozmýšľať a ku kormidlu sa vracia ten malý, praveký kúsok mozgu. Márne je obalený tou pomalou a tučnou sivou kôrkou.

Sýty človek síce maškrtiť môže, ale nie je to preňho dôležité. Kým sme sýti, ľahko sa nám plánuje chudnutie i hladovky. No potom, čo začne pomaly udierať hlad, postupne sa odpájajú celé kvadranty mozgu. Nakoniec nás riadi len ten maličký kúsoček mozgu. A ten pozná iba krízový manažment.

• Koláč? Zjesť. Celý.
• Hamburger? Hneď!
• Čokoláda? Veľa!
• Párky? Všetky. Aj s rožkami. Všetkými.
• Cukor? Viac!

Strohé, vecné, neovládateľné jedenie na intelektuálnej úrovni žraloka. Po nasýtení sa pomaly zapojí aj zvyšok mozgu a prekvapene sa prizerá. Telo je v niektorých situáciách riadené malou bodkou a koná nezastaviteľne. Je to podobné ako raptus. Výbuch aktivity, ktorý sa nedá potlačiť, aj keď rozum a žalúdok už hovoria O.K-, telo ďalej koná. Žerie, pchá, hlce, pregĺga, proste štope.

Vieme teda, že hladný človek sa nemusí dokázať ovládnuť a začne žrať. A potom už je zbavený sebakontroly. Čo proti tomu? Ak sa chcete správať rozumne, nesmiete byť hladní. Ani chvíľku. A tak sa dostávame znova k disciplíne. Chcete schudnúť? Striktne dodržiavajte trojhodinové intervaly medzi jedlami. Každú hodinu pite. Každé jedlo začnite porciou zeleniny. Po dodržaní týchto zásad budete bojovať už len so svojou maškrtnosťou. Aj to je ťažký boj, ale myslenie nie je skreslené hladom.

Nedarí sa vám to? Položte si potom otázku, či nerobíte niekde chybu. Nechtiac, omylom, či z nevedomosti. Väčšina zlyhaní je spôsobená príliš malým množstvom jedla.

• Mnohí sa pokúšajú schudnúť tak, že si nadelia len hlávkový šalát. Výsledok na seba nedá dlho čakať – slabosť, mrzutosť a v stave hypoglykémie impulzívna, nutkavá potreba jesť.
• Inokedy sú intervaly medzi jedlami len príliš dlhé. Po obede už nie je čas, lebo je porada. Potom do obchodu a zrazu je sedem hodín večer, 6 hodín bez jedla. Stav na omdletie. Kto by v takom stave mal myšlienky na nejaké diétnezásady? Choďte do kelu s takými blbosťami. Rýchlo. Žemľa, šunka, syr, kečup sem. Rýchlo, rýchlo!

Ak teda nechcete byť obeťou vlastnej hypoglykémie, musíte jesť skôr, než vôbec pocítite hlad. Jesť rozumné jedlo. A aby ste ho jesť mohli, musíte ho mať pri sebe. (Niev chladničke na druhom konci mesta…) Že sa vám nechce večer ešte si aj chystať jedlo na druhý deň, premyslieť jedálny lístok, či prevážiť pár potravín? Tak priatelia, ale tu už hovoríme o lenivosti. A to už je celkom iná téma. Ak sa vám nechce, potom nepoznám riešenie.