Inak je to aj super výhovorka
Neveriť si je spoľahlivo fungujúca a nenápadná výhovorka. Nič iné. „Chcel by som síce schudnúť, ale asi to nezvládnem.“ To čo sú za reči? Buď chcete naozaj schudnúť, alebo chcete žiť v pohodlí.
Nehrajte sa na slabú vôľu. Možno nemáte vôľu chudnúť, ale papať. A aká silná vôľa to je! Tvrdenie „chcem schudnúť, ale…“ je prostá lož, sebaklam. Preformulujte to na pravdivý výrok. „Chcel by som schudnúť, ale nechce sa mi v tej veci akosi vôbec nič podniknúť. Preto ani neschudnem. Skôr priberiem.“ Nehovorte o slabej vôli. Nemáte žiadnu vôľu schudnúť. Máte silnú vôľu užívať si. To len výčitky svedomia za obžerstvo sa snažíte maskovať táraninami o zámeroch schudnúť a psychologizovaním o slabej vôli. O tom, že sa „nedokážete naštartovať, či nakopnúť“.
Keď dvíham činku ôsmy raz, už ma sval bolí. Čo spravím? Mohol by som ju zložiť s pocitom uspokojenia, že 8-krát je „norma“. Ešte však spravím deviaty zdvih. A myslím si pritom: „Dokážem to. Som tu teraz preto, aby som cvičil. Neprišiel som sem odpočívať. Desiaty zdvih činky veľmi bolí. Ale skúsim to. Dokázal som to. Som spokojný.“
Alebo: (Stojím v nákupnom centre pred točiacim sa stojanom s tortami a zákuskami.) „To už áno. Táto parížska torta, to bude niečo. Krém má správnu farbu. Dal by som si.“ (V tej chvíli zmením moje typicky chybné držanie tela na rovnejšie. Mierne vtiahnem brucho. Vyrovnám sa, vystriem plecia. Zaujmem sebavedomú pozíciu.) „Tá torta je iste vynikajúca. Ale dnes si ju nedám. Nie som hladný.“ (To je fakt! Nie sugescia.) „Je to rovnaké ako dvíhanie činiek. Koľko dní dokážem vydržať bez parížskej torty? Dnes určite.“ (Vystretý hrdo odchádzam) „Mám to, čo som pred pár rokmi tak túžobne chcel, som štíhly. Čo všetko by som vtedy pri hmotnosti 115 kíl dal za to mať 80 kíl? A teraz ich mám. Tak to predsa nezahodím. Odolám a dnešné odmietnutie lahôdky ma posilní. Nabudúce, keď uvidím tortu, spomeniem si, že minule som už dokázal odolať. Zvládnem to zas. Môžem premýšľať o tom, ako nerovnomerne je na zemeguli distribuovaný tuk. V niektorých krajinách ľudia umierajú na podvýživu, v iných na obezitu. Je to rovnako nespravodlivé ako to, že si dnes nemôžem dať tortu. Chcel by som. Chutila by mi. No nemôžem. Tú tortu nepotrebujem. Čo by asi spravil človek alergický na oriešky – už nikdy si nemôže dať tortu s orieškami. Čo by spravil človek s cukrovkou? Nesmie takú tortu. Čo by spravil celiatik? Nesmie takéto múčne jedlo. Čo človek s ťažkosťami so žlčníkom? Čo človek s laktózovou intoleranciou? Ak to zvládnu iní, zvládnem to aj ja.“
Asi takéto úvahy teda môžete skúsiť do seba hustiť vždy, keď budete mať na to príležitosť. Pomôžu vám fixovať sa na svoj cieľ. Pochváľte samých seba v duchu, uznajte si, čo ste už doteraz dokázali. Verte si, že to zvládnete. Ak sa v hlave „naladíte“ na pozitívny pocit a chuť dokázať to, tak to aj dokážete. Verte si. Budete tak dobrí, ako chcete byť. A je to aj vec návyku. Čím častejšie odoláte, tým ľahšie sa vám bude odolávať. motivácia je taká tenká, ale pevná pavučinka. Ak sa jej držíte, podrží vás. Inak prepadnete. Vlastnou vinou. Myslite na seba. Uznávajte sa. Verte vo svoj úspech. Tak máte reálnu šancu dosiahnuť to, pre čo sa rozhodnete.
