Televízia emočne invalidizuje.

Televízia doslova premazáva emócie diváka náhradnými emóciami z príbehov. V televízii sú emócie často preexponované, aby vyvolali u diváka aspoň určitú rezonanciu. No nie sú to autentické emócie, ktoré si človek zažil sám pri budovaní vzťahov. Sú to len esencie emócií, ktoré sú lacné a rýchle. Sú to takpovediac instantné emócie, niečo podobné ako umelé sladidlá. Divák tieto emócie nemusí spracovávať a tak sa ani nič nenaučí. Filmové zážitky človeka nezocelia, nenaučia ako sa správať v podobnej situácii. Televízia umožňuje únik z reality do prázdneho a lacného sveta. Ak si tu a tam pustíte nejaký film, či reláciu, nič sa nedeje. No ak denne trávite svojich poctivých niekoľko hodín pred televízorom, môžu vám neskôr chýbať vlastné zážitky a emócie. V živote potom nemusíte vedieť správne a samostatne reagovať. Preto časté pozeranie televízie emočne invalidizuje.

Televízia vysiela veľa relácií, kde je násilie, lacná zábava, klebety. Veľa diskusných a povrchných publicistických relácií. Slovník týchto relácií neobsahuje práve bohatú slovnú zásobu. Ani myšlienkovo to nie sú žiadne klady. Je to skôr taká povrchná „všehochuť“. Trikrát precedené čajové vrecúško namočené do vlažnej vody. A my, diváci televízora, si nechávame robiť spoločnosť týmto máloduchým partnerom.

Sme takí, s akými sa stretávame. Ak si zvyknete na úroveň komunikácie a myšlienkovo-obsahovej úrovne televízie, aj vy časom budete myslieť na podobnej úrovni. Povrchné, lacné, rozptýlené nič. Vy sa stanete rovnako slabí, ako slabý je priemerný televízny program, ktorý sledujete. A nudní!