Plánujeme maličkosti, nie však svoj život

Ľudia dnes väčšinou majú presne naplánovanú dovolenku, vedia presne určiť, aké vybavenie by chceli v kuchyni, aké parametre by malo mať ich nové auto. Ale zvyčajne nevedia ani približne povedať, čo plánujú spraviť so zvyškom svojho života. Aké výsledky by chceli dosiahnuť. A tak väčšinou zotrvávajú v stave, ktorý im síce nevyhovuje, ale už ho poznajú. Stojí preto za opakované zváženie, čo to vlastne je úspech. Nemusí to byť vždy dosiahnutie určitej profesie, alebo úspech v športe, či výsledky vo vedeckej oblasti. Pre niekoho môže byť úspechom „len“ pokojný život v kruhu rodiny. Môcť sa venovať dlhé hodiny svojím blízkym. No kde na to zobrať peniaze? Pretože je pekné byť v kruhu rodiny, ale tá rodina niekde chce bývať, chce nejaké veci, chce jedlo. A dostávame sa tak k pojmom ako ekonomická nezávislosť, finančná sloboda. Je len málo ľudí, ktorí si dokázali zariadiť život tak, aby boli slobodní v systéme, v ktorom sa za všetko platí od narodenia až po smrť. Väčšina ľudí podstatnú časť svojich dní musí robiť niečo, čo ich možno až tak nebaví, aby získali peniaze. Štát ich rôznymi formami daní obratne pripraví zhruba o polovicu toho, čo zarobia. Zvyšok sa minie.

Život, na ktorý nás pripravila spoločnosť, škola a často aj rodičia, vedie presne k takémuto obrazu. K neslobodnému životu od výplaty po výplatu. Počúvali sme to od malička – uč sa, nech si nájdeš dobré zamestnanie. Snívali sme o tom stať sa architektmi, pilotmi, fyzikmi. Chceli sme „dobré zamestnanie“. Nenapadlo nám spýtať sa prostú otázku „je zamestnanie dobré?“. A tak sme pripravení na zamestnanie. Nie sme naučení na nič iné. Málokto vie podnikať. Podnikanie sa na školách neučí.