Rozdiely v myslení

Skúsme teraz na príklade ukázať, aký je rozdiel medzi myslením zamestnanca a podnikateľa.

Napríklad ja som vyštudoval fotografiu, takže by som sa mal zamestnať, ako fotograf. Niekto by mi dohadzoval kšefty a ja by som chodil fotiť. Viem, že remeslo ovládam, takže by som asi mal príťažlivý plat. Ak by som bol úspešný, stal by som sa možno živnostníkom. Sám by som si zjednával kšefty a chodil fotiť. Živnosť, to je stále len zamestnanie – som sám sebe zamestnávateľom. Nedelím sa s nikým o zisk, ale o to viac prác si musím spraviť sám. Kým pracujem, kým sa mi darí, mám príjem. No ak by som chcel na pol roka odísť na dovolenku, nemôžem. Nemal by som príjem a klientela zákazníkov by utiekla ku konkurencii. zamestnanec ani živnostník si nemôže dovoliť opustiť pracovisko na dlhší čas. Ak preruší prácu, práca sa nebude vykonávať.

Ako podnikateľ však v prvom rade chcem prestať – fotiť. To je základný rozdiel. Založím firmu a najmem dvoch zamestnancov. Jeden zamestnanec bude manažér. Jeho úlohou bude oslovovať zákazníkov a získavať zákazky. Druhý zamestnanec bude schopný fotograf, ktorý bude fotografovať. Ja budem majiteľom tejto firmy. Ako majiteľ nerobím nič. V prvej fáze je firma bez zisku, no musím platiť zamestnancov a reklamu. Firma funguje a časom sa postaví na nohy. Vtedy už z nej mám malý zisk. Ak je to podnikanie úspešné, najmem ďalšieho manažéra a trebárs dvoch fotografov. Zvýši sa zisk firmy a aj môj. Ak to funguje, najmem obchodného riaditeľa, ktorý bude mať za úlohu, aby firma rástla. Aby bolo stále viac práce. Bez toho, aby som niečo robil, dostávam z celkového zisku svojej firmy stále väčší mesačný príjem. Nič nerobím, systém pracuje za mňa. Ak odídem na polročnú dovolenku, práca sa stále vykonáva, stále zarábam.

Možno sa teraz spýtate, za čo som teda vlastne platený? Za nápad. Za odvahu tú firmu založiť. Za to, že som to spravil. Spraviť to totiž môže ktokoľvek, ale len málo ľudí dostane nápad. Ešte menej ľudí má odvahu realizovať ho. A len minimum ľudí to aj spraví. A aj z nich odpadnú mnohí, pretože to spravili zle… Podnikanie je riziko. Ale úspech býva odmenený.

V podnikaní som platený za nápad. Napadlo mi založiť firmu, ktorá by poskytovala fotografické služby. To je ten nápad. Ten nápad som premyslel. Vytvoril som pravidlá práce pre jednotlivých pracovníkov. To je môj vklad. Za ten budem dostávať odmenu – nejaké percento zo zisku, ktorý tento nápad v budúcnosti vygeneruje. Ak to bol zlý nápad, firma skrachuje. Som bez zisku. Ak bol nápad dobrý a aj realizácia premyslená, zrejme zbohatnem.

Asi toto je princíp myslenia, aký sa u nás po desaťročiach totality budeme musieť začať učiť.

Húdli do nás, že je poctivé živiť sa „čestnou prácou“, vlastnou silou. Tisíckrát opakovali, že len robotník a roľník je slušný človek. „Pracujúca inteligencia“ bola trpená sociálna skupina – vedci, lekári, inžinieri. Nutné zlo. A podnikatelia boli postavení mimo zákon.

Tieto dogmy v nás stále doznievajú. No teraz už žijeme v kapitalizme. Ak ste schopní (mať nápad) prežijete lepšie, ako tí, čo sa o žiadne nápady ani nepokúsia. Sme v spoločenskom zriadení, kde môžete slobodne využiť informácie, znalosti, nápady. Spravte to a máte šanci uspieť. Nemáte istotu, že uspejete. Ale ak to skúsite niekoľkokrát a poučíte sa z predošlých chýb, úspech je takmer celkom reálny. Za minulého režimu sme podnikať nemohli. Teraz je sloboda. Načo vám je, ak to ani neskúsite?