Príklady reakcií

Začnime najskôr príkladom s banálnym problémom. Napríklad káblová televízia, ako je jej pravidelným zvykom, zdražie. Reakcia možno prebehne za pár sekúnd a dá sa vyjadriť vetami: „Zas zdraželi? To nie je možné! To je svinstvo. Ako si môžu dovoliť stále zvyšovať ceny? Ja už nevládzem, stále odo mňa niekto niečo chce, takýto život je nanič. Ale čo už. Musím to ísť zaplatiť. Ak ešte raz zdražejú, tak tú službu odhlásim.“

Hlbšie a dlhšie sa prejavia tieto fázy pri vážnych životných problémoch. Či už o nich viete, alebo neviete, chcete, alebo nechcete, prežijete ich. Dokonca ich prežiť musíte, potrebujete. Napríklad vám oznámia, že trpíte nevyliečiteľnou, smrteľnou chorobou. Tu to popíšem podrobnejšie a v bodoch.

Poprenie. To nie je možné! Určite to bude len zlá diagnóza. Skúsim sa dať vyšetriť ešte raz, alebo u iného lekára. No ukáže sa, že diagnóza je naozaj vážna. Nasleduje:
Hnev. Prečo ja? Je to nespravodlivé! Strýko fajčil a pil celý život a nič. Nechcem, nesúhlasím s tým. Zlosť sa opisuje ťažko. No hnev sám dlho nevydrží, takže táto fáza rýchlo prerastá do hľadania vinníka:
Obviňovanie. Kto za to môže? Zdravotníctvo? Genetika? Prečo ma lekár neupozornil skôr, že nevhodná strava, fajčenie a celkovo zlý životný štýl NAOZAJ môžu spôsobiť rakovinu aj u mňa? Vinník by sa hodil, aby bolo možné naplánovať trest, alebo ísť trucovať. Tí sviniari vo vláde za to môžu, že dovolia predávať cigarety. A autá, že zamorujú vzduch. A to hnusné slnko, že posiela UV žiarenie a spaľuje nám našu citlivú pleť. A firmy, čo pridávajú do jedla kadejaké chemikálie na dochutenie, dofarbenie, trvanlivosť… Žiaľ, či už vinníka človek nájde, alebo nie, samotný problém to neovplyvní. Postupne sa teda zlosť začne pretavovať do rozčarovania a smútku. Nasleduje:
Depresia – obdobie samoľútosti. Hnev sa už vytratil, vinníci sú už zbytoční. Aj tak to na veci nič nezmení. Človek je sklamaný, cíti sa podvedený. Čo už? Je koniec. Všetko je stratené. Už nemá zmysel snažiť sa. Tak už sme dobačovali… V tejto fáze človek môže zotrvať nejaký čas. Pár hodín, dní depresie je v poriadku. Normálne by však depresia mala najviac za pár týždňov postupne začať doznievať a mala by prerastať do vyrovnania sa s tým, čo sa stalo. Smútok a rozladenie by sa mali začať vytrácať, aby ich nahradila ďalšia fáza:
Zmierenie, akceptácia. Stalo sa, je to tak. Mám rakovinu. Je to bolestné zistenie, nechcel som to, ale tak sa veci majú. A čoskoro sa asi začnú vynárať prvé konštruktívne myšlienky:
Čo ďalej? Ak mi ostáva len niekoľko mesiacov života, nejako by som sa mal na to zariadiť. Využiť čas. Bojovať. Ešte niečo zažiť, kým sa dá.

Toto je normálny priebeh reakcie na vážnu životnú udalosť. Rád by som sa však pozastavil pri období depresie.